Z Rendezu až ku hokejovým hviezdam

František Zelenický *1949 - Bratislava

Bratislava v rokoch 60-tych 20. Storočia prežívala úžasnú hokejovú eufóriu, kedy Bratislavskými fanúšikmi ba celého Slovenska milovaný hokejový prvoligový SLOVAN BRATISLAVA zvádzal neúprosné športové súboje najmä s Českými – Moravskými mužstvami, ako tradičný hokejový princ, kde vtedy suverénne kraľovali a vládli hráči zo ZKL BRNO (neskôr DUKLA JIHLAVA). Boli tu slávne športové mená Starší, Černický, Fako, Čapla, ale najmä zbožňovaní a mnohými fanúšikmi právom oslavovaní Jožko Golonka alias „žiletka“, ktorý bol vtedy výraznou hokejovou osobnosťou kedy sa chodilo na ligové zápasy najmä kvôli jeho parádnym hokejovým kľučkám, gólom, ktoré strieľal ako na bežiacom páse. Dokázal svojim športovým srdcom, nesmiernou bojovnosťou, srdnatosťou často strhnúť k víťaznému nasadeniu nielen svojich spoluhráčov, ale aj rozvášnených, nadšených divákov, ktorí ešte aj po ukončení zápasu dlho skandovali cestou domov „nech žije SLOVAN, nech žije Golonka“.

Ferko Zelenický od prvého momentu, dotyku s hokejom zanietene a oduševnene fandil a napodoboval tento svoj veľký hokejový vzor a na Rendezských dvoroch, kde sa hrali hokejové zápasy každý Rendezák uznanlivo rešpektoval, že jedine Ferko môže byť božský Golonka, čo náležite úspešne dokazoval bleskovými kľučkami, strelami, ktoré svišťali nechytateľne na bránu súpera, fyzickým nasadením, ktoré vzbudzovalo obdiv, že vydržalo vždy až do konca v drvivej väčšine víťazných zápasov. Ferkov prvý pohľad na hokejové hviezdne nebo začal už od jeho žiackych začiatkov v roku 1959 kedy to skúsil v bájne slávnom SLOVANE a neodradilo ho ani skeptické vyslovenie pochybností trénerov, že sa im akosi nehodí do ich zostavy mužstva a vrhol sa okamžite do vtedy podobného športu pozemného hokeja, kde sa stal hráčom žiackeho mužstva železničného Lokomotíva Bratislava, kde trénoval pán Šmelko. Ferkovou veľkou duchovnou oporou bol už úplne od začiatku jeho otec, senior Fero Zelenický, zapálený a obetavý organizátor športového života na Rendezi v 50-60-tych rokoch 20. storočia na ktorého s úctou pamätníci tej doby spomínajú dodnes. Burcoval ho, povzbudzoval, vlieval do neho športovú dôveru, že keď bude stále tvrdo a usilovne trénovať, zaslúžená odmena hrať hokej vo sférach najvyšších sa musí dostaviť. Rendezskými spoluhráčmi Ferka Zelenického v žiackom mužstve Lokomotíva Bratislava boli jeho vekoví súputníci z ihrísk Rendezských Dušan Matušek, Tóno Kováč, Milan Majtán, Ľuboš Hauskrecht a vynikajúci brankár s bravúrnymi rozštepmi Vladko Kováčik. V Bratislave vtedy existoval aj hokejový klub BEZ BRATISLAVA, kde tréner Baránek ho vábil do tohto mužstva ako nádejný talent, ale hry osudu vo Ferkovom hokejovom živote však našťastie rozhodli zlomovo spôsobom o ktorom tento chlapec z Rendezu tak dlho túžil a sníval. Prišiel rok 1962 a hviezdne hokejové nebo si všimlo, že musí vyslať svoj osudový signál v podobe príťažlivého návrhu funkcionárov SLOVANA, či by neprijal ich ponuku hrať za ich prestížne „A“ dorastu SLOVANA a my na Rendezi, z toho malého kúska zeme časti Bratislavy sme prežívali neskrývanú radosť a hrdosť, že za neho hrá, už len malý krôčik pred vstupom do seniorského „A mužstva“ chlapec s ktorým sme vyrastali a ktorí sa bez bázne a hany stále hlási, že pochádza z miesta, kde to od rána do noci vonia parou a dymom parných mašín železničného Rendezu. Ferkovými spoluhráčmi boli vtedy budúce hokejové osobnosti takého formátu ako boli valibuk Rudo Tajcnár, Ľuboš Ujváry, Dušan Žižka, Bezák, ba dokonca jeho spoluhráčmi boli aj ďalšie nádejné futbalové talenty Ivan Pekárik, ktorý to dotiahol až na futbalového reprezentanta ČSSR, Jožko Pedrovič a ďalší. Celých päť rokov hral Ferko aj za juniorov ČSSR, kde sa im vzácne podarilo stať sa aj „Majstrami Európy“, kde v tomto mužstve hrali také hokejové esá ako boli brankár Crha, obrancovia Bednař, Hanáčik, útočníci Eberman, Sýkora, Vodák, Martinec, Šťastný, Novák, Janák, Hejduk, Paleček, Haas. V týchto rokoch slávnej hokejovej histórie hral Ferko Zelenický aj za výbery Slovenska, kde jeho spoluhráčmi boli také známe hokejové mená akými boli Bukovinský, Miklošovič, Skokan, Mišovič.

V júli prišla vtedajšia povinnosť nastúpiť na vojenskú základnú službu a Ferko Zelenický ako vrcholový športovec narukoval do vtedy slávnej Dukly Jihlava. Tu pôsobil celú hokejovú sezónu, kde pocítil čo to je stať sa majstrom republiky ČSSR. Boli tu všetky slávne hokejové osobnosti, ktoré navždy trónia v sieni hokejovej histórie ako Suchý, Šmíd, Jaro a Jirko Holíkovci, Klepáč, Hrbatý, Augusta, Sakáč, Eberman. S Duklou Jihlava zažil aj pamätné víťazstvo v stále prestížnom SPENGLEROVOM POHÁRI v roku 1968, ktorý sa hrá aj v súčasnosti za účasti zvučných hokejových mužstiev. Bol vybraný aj do výberov na turnaje ČSSR – B na „Ženevskom autosalóne“ a v roku 1969 za ten istý reprezentačný výber spoznal čo je to hrať v Amerike Lake Placid na memoriály Kennedyových, ktorý mal ukážkovú organizačnú a hokejovú úroveň vyšperkovanú nádhernými nezabudnuteľnými zážitkami a spomienkami na krajinu, ľudí, celkovú atmosféru. Žiarili tu vtedy super hráči ako Ivan Hlinka, Kočí, Zelenka, Ruml z Litvínova, Šťastný, Novák, Martinec, Sakáč z Dukly Jihlava, Vinš, Bauer z Kladna, Vorlíček z Českých Budejovíc s trénermi Franzl, Hertl. Títo hráči boli zároveň perspektívne zaradení aj do širšieho výberu reprezentácie ČSSR pre zimné olympijské hry SAPORO v roku 1972.

V roku 1969 – 1970 sa znovu ocitol na Slovensku, v Dukle Trenčín kde si zahral druhú hokejovú ligu. Rok 1970 sa vrátil z hokejovej vojenčiny späť do rodného SLOVANA BRATISLAVA, ale vtedy tu vládla nepochopiteľná eufória, že hrávať budú nie osvedčené talenty, vychované v Slovane, ktorí jasne dokazovali svoje popredné hráčske kvality v rôznych juniorských reprezentačných mužstvách výberov ČSSR ale že obchodnícky zaujímavejšie ja ťahať hokejistov z POPRADU.

Ferko, ktorý mal vtedy už budúcu celoživotnú partnerku pochádzajúcu z Jihlavy a tá ho nasmerovala do vtedajšieho Gottwaldova (Zlína), ktorý postúpil do prvej hokejovej ligy. Spoluhráčmi Ferka Zelenického boli znovu dobrí hráči ako brankár Králik, hokejisti Dolák, Kožela, Mašík, Heim, Svoboda, Herčko, Tomaník, Přikryl, Valášek.

V roku 1973 Ferka zaviali hokejové cesty do ZVOLENA, ktoré bojovalo o prvú ligu s INGSTAVOM. Vo Zvolene bola kvalitná hokejová garnitúra hráčov ako Jožko Golonka, Gregor, Herceg, Letko, Chudoba, Holíček, Bačiak. Vo Zvolene medzi funkcionármi však vládla vtedy atmosféra až neprimeraných postupových očakávaní čo v súboji kvalitných tradičných hokejových mužstiev nezodpovedalo možnostiam a kvalite ich celku aby siahli na ciele hrať v absolútnej hokejovej špičke. Ferko Zelenický s Bratislavskou enklávou hráčov po dvoch rokoch pôsobenia po vzájomnej dohode odišli každý inam do hokejových miest, kde jeho voľba padla na II. ligový VSETÍN aby mohol byť blízko vedľa svojej rodiny. Písal sa už rok 1976 a Ferko Zelenický už fyzicky a najmä už aj psychicky opotrebovaný zo všetkých cestovaní a nutnom menení pôsobiska v mužstvách dostal svoju osudovú ranu v podobe vážneho zranenia krčnej chrbtice, keď bol nešetrne narazený protihráčom v súboji s HODONÍNOM. To rozhodlo a chlapec cestujúci po hokejovom hviezdnom nebi z Rendezu od roku 1959 si povedal, že rodina a zdravie sú väčšou hodnotou v živote ako byť stále v kolotoči hokejových súbojov a preto roku 1976 hviezdne nebo znovu žmurklo na Ferka Zelenického a povedalo mu: „Vďaka za všetko to tvoje hokejové umenie, ktoré prinieslo toľko radosti dlhé roky mnohým ľuďom v celej vtedajšej ČSSR“. Ferka Zelenického hokejové srdiečko však nedokázalo odísť úplne od hokejovej atmosféry a po postupnom absolvovaní od tretej, druhej až po prvú licenciu začal s pískaním ako rozhodca prvej hokejovej Českej ligy aj vo vernom tandeme s kolegom rozhodcom Šelešovským. Plných 5 rokov pôsobil Ferko ako hokejový rozhodca, často musiac prehltnúť trpkú nespravodlivosť že nepochádzal takzvane z tých správnych hlavných veľkých miest hokeja ako je Praha, Brno, Ostrava navyše s tvrdou výčitkou od ľudí, ktorí rozhodovali o postupe do vrcholovej prvej ligy ČSSR, že akosi nevhodne pochádza z Bratislavy, zo Slovenska. Keď ani rodná Bratislava mu nepodala pomocnú ruku od rozhodcovských funkcionárov po prvý krát v živote už nezabojoval s veternými byrokratickými funkcionárskymi mlynmi a športovú činnosť aj v pískaní zanechal úplne.

Pokoj v jeho duši vtedy dokázala vykúzliť jeho skvelá manželka, ktorá získala pôvabne relaxačnú oddychovú záhradu, kde Ferko Zelenický spolu s rodinkou, manželkou Máriou, synom Patrikom a dcérou Andrejkou trávi svoju sviežu jeseň života.

Toľko teda Ferkov hokejový príbeh života ktoré hviezdne nebo začalo písať na malých hokejových plácikoch na Rendezi so svojou premiérou na pamätnom ihrisku bývalého Veľkého detského parku na Dopravnej ulici, kde sa v 50-60-tych rokoch 20. Storočia odohrávali dramatické a napínavé hokejové súboje s rovesníkmi ako boli Milan Majtán, Dušan Matušek, Peter Kuchar, Miro Majtan, Fero Majtán Pepo Vanček, Ľuboš Gáfrik, Vlado Kováčik, Tóno Kováč, Jaro Kováč, Vlado Kováč, Fero Brečan, Vlado Sekerka, Cyro Sekerka a mnohí ďalší Rendezáci. Splnil sa mu ten najväčší hokejový sen keď hrával za slávny SLOVAN BRATISLAVA, kde mohol pôsobiť vedľa svojho veľkého hokejového vzoru Jožka Golonku, hrať za juniorské a mužské reprezentácie bývalej ČSSR, Slovenska. Spoznávať pocit veľkých športových úspechov ako juniorsky majster Európy vo Fínsku, kde hrali aj budúce veľké hokejové hviezdy Tretjak, Malcev, Vasiljev, spoznal vtedy ďalekú a neznámu Ameriku v Lake Placid na turnaji Memoriálu Kennedyho pôsobil v hokejových mestách Bratislave, Gotwaldove (Zlíne) Zvolene, Vsetíne aby napokon svoju hokejovú rozlúčku po piatich rokoch pískania zakončil v prvej Českej lige.

Potlesk hokejových fanúšikov všetkých mužstiev kde hrával už dávno stíchol ale Rendez, ten malý kúsok časti Bratislavy si veľké a bojovné hokejové šľachetné srdiečko Ferka Zelenického navždy zapísal do svojej SIENE HISTÓRIÍ A OSOBNOSTÍ, kde v rámci Bratislavy bude pre nás navždy osobnosťou, ktorá ho skvele reprezentovala celou svojou hokejovou kariérou od Rendezu až ku hokejovým večným hviezdam.