Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

ŠKOLA SNOV PÁNA RIADITEĽA ZÁHORSKÉHO

Základnú školu na Rendezi postavenú ešte v ére, keď dejiny tancovali valčík v štýle Rakúsko Uhorska 1893, musel milovať hádam každý, po čase snáď aj ten najväčší odporca chodenia do školy. Stavba to bola jednoduchá v tvare obdĺžnika, nízko podlažná s klasickými veľkými oknami, vycibrená s ozdobnými trojstupňovými rámčekmi, vyžarujúca zo seba akýsi podmanivý láskavý úsmev, upokojujúci školákov.
Písal sa pre mňa významný rok 1961, keď som slávnostne vstupoval do cechu školského, plný vzrušenia a očakávania do triedy s mohutnými drevenými lavicami s nádobkou na atrament, pieckou, určenou na dni studenej pani zimy, s neodmysliteľnou vyvýšenou pedagogickou katedrou pre pánov učiteľov, aby lepšie videli na nás žiakov, nezbedníkov. Spolužiaci prváci, vlastne všetko moji rovesníci z detských hier Rendezskych, sa zatiaľ len potmehútsky usmievali zakrývajúc tým ostych, strach z neznámeho, aby v jednej chvíli náhle všetci stíchli, spozorneli, keď sa za učiteľskou katedrou zjavil muž, ktorý vtedy tak osudovo, úžasne vstúpil do našich životov. Mal hlboký, zvučný hlas, oči výrazné a živé, neposlušné kučeravé vlasy v strede hlavy už ustupujúce s energickou pôsobivou gestikuláciou rúk, keď zdôrazňoval práve význam svojich slov, myšlienok. Pán riaditeľ Emil Záhorský bol tou persónou, ktorú sme hneď od prvého momentu nášho zoznámenia ako školáci prijali za nášho priateľa, milovaného učiteľa, ktorému ste verili, dôverovali, lebo všetky jeho slová, plány ste mohli denne hodnotiť podľa jeho splnených sľubov, skutkov. Vnútorne ste cítili, že tento človek vie oceniť detské srdce, nepodceňuje ho, nezahŕňa ho rozkazmi, príkazmi, ale vie sa vcítiť, vrátiť do rokov svojho detstva, keď detská duša je tak hravá a zraniteľná. Mal v sebe vzácny dar motivovať, povzbudiť ľudí, dodávať im sebavedomie, keď ich okolie práve nechápalo, podceňovalo.
Cyrko, Robko, Miloš, Renátka, Vierka, Majka, deťúrence moje, vy to predsa dokážete, vy viete zatnúť zuby, zabrať keď sa nedarí, dodával nám sily, keď sme súťažili medzi školami v zbere papiera. Ponamáhajte vaše múdre hlavičky a hľadajte papier tam, kde vás to doposiaľ nenapadlo, kde ste neboli, usmerňoval nás hlasom plným nádeje a dôvery v nás. Chýbajúcich päťsto kíl papiera sme neuveriteľne našli tam, kde sme sa síce hrávali bežne, ale ako decká sme tomu nevenovali žiadnu pozornosť, pri železničnom Komande. Nepotrebný papier, už pripravený na vyhodenie sme vďačne odviezli na kárach do školy, priestorov zberného starého vagóna, získajúc tým potrebný náskok, ktorý nás vyniesol na to prvé túžobné miesto, prinášajúce finančnú odmenu pre našu staručkú školu na Rendezi. „Deťúrence“ žiaril dojatím pán riaditeľ Záhorský: „za takýto mimoriadny výkon si zaslúžite aj mimoriadnu odmenu. Pôjdeme na celodenný školský autobusový výlet do Lednického zámku“. Kričali sme šťastím, tlieskali od radosti, veď táto škola, malý Rendezík  vo férovej súťaži porazil omnoho väčšie školy a za vyhrané peniaze si ide plniť ďalšie sny o ktorých sme debatovali len ako snoch to nedosiahnuteľných. Keď prišiel konečne ten dlho očakávaný deň a my sme v autobuse opúšťali zem Rendezsku, cítili sme sa ako hrdinskí dobrodružní cestovatelia, mávali sme horúčkovite rukami svojim rodičom na bolestnú rozlúčku, ako keby sme mali cestovať až na severný pól. Písali sa však zlaté šesťdesiate roky 20. storočia, kedy ku schopnosti byť šťastný stačili často drobnosti v podobe zážitkov, poznávania nových miest, ľudí, až po lákavú návštevu cukrárne, kde sme si dovolili na  výlete pomaškrtiť na poriadne veľkom počte zákuskov, šľahačky, zmrzliny. Deťúrence, usmieval sa hlas, oči pána riaditeľa Záhorského, keď nás vodil históriou po Lednickom zámku. „Janka, Juro viete vy, že sa možno držíte vecí, ktorých sa tu aj pred dvesto rokmi dotýkali, používali iba vážení grófi, grófky? Vidíte tú neobyčajnú zručnosť, šikovnosť majstrov remeselníkov“ ukazujúc nám obdivuhodné vyrezávané točité schody, doplnky nábytku. „Tí sa mali“, podotkol závistlivo konštatujúc Juro Trnovec. „Jaj Jurko“ zasmial sa pobavene pán riaditeľ Záhorský a zároveň mu nenásilným spôsobom odovzdal svoje životné poznanie. „A ty by si chcel žiť v takejto zlatej klietke, kde by ťa síce všetci obsluhovali, ale musel by si stále dodržiavať prísne pravidlá správania sa šľachty? Nie je ti lepšie na školskom dvore, kde sa môžeš do chuti vyšportovať, poobede ísť do kina, knižnice, zahrať si futbal“. „To je pravda“ priznal som parťácky za zaskočeného kamaráta Jura Trnovca a dodal som: „kde sú ešte prázdniny, kúpanie na Zlatých pieskoch, večerné opekanie rýb, zemiakov pri ohníku, schovávačky po pivniciach“. Všetci spolužiaci, ktorí zahoreli po vymoženostiach šľachty rýchlo prebehli na druhú stranu výberu, kde to neoplývalo blahobytom, ale zase ponúkalo a zaručovalo voľné behanie a šantenie na čerstvom vzduchu. „Decká“ zavolal nás pán riaditeľ Záhorský, keď sme už odchádzali z miesta oddychového parkoviska autobusov, „pozrite, tu museli byť namiesto ľudí asi prasiatka, keď tu nechali toľko papierov, neporiadku. Rendezáci, zdôrazňoval, si budú vždy vážiť čistotu a poriadok nielen doma, ale všade aj tam, kde budú tráviť svoj čas a preto po tých neporiadnikoch tu spravíme vzorný poriadok“. Ďalší moment života, kedy nás tento pedagóg života hravou formou naučil vážiť si prírodu, jeho okolie v ktorom sa ocitneme a ktorý sa potom stal stabilným rituálom pri všetkých našich výletoch, kde sme hrdo po sebe zanechali priam zveľadené, vyfešákované  turistické priestory. Atmosféra vo výletnom autobuse bola počas celého zájazdu vždy v temperamentnom južanskom duchu, ktorými boli Rendezáci všeobecne známy, plná debát a rozvášnených gestikulácií sprevádzaná neodmysliteľným spevom a smiechom, ktorý sa stupňoval a tíšil podľa osobnej formy a kondície účastníkov zábavy. Dojímavé boli aj scény, keď sme sa nevedeli ako partie rozlúčiť, keď sme ukončili svoju púť cestovateľskú obvykle na námestí Rendezu, odprevádzajúc sa jeden druhého do neskorých nočných hodín.
Prestávky školské to bola špecialita pána riaditeľa Záhorského, ktorý ich s citom vedel vhodne časovo predĺžiť, keď videl, že sa práve odohráva zaujímavý futbalový zápas na malé brány, ktorý nechal vždy dohrať do rozhodujúceho víťazného gólu.
Máj, keď bol čas hrania s hlinenými guľkami na vyhĺbenú jamku v zemi, čo bol najmä v 60-70-tych rokoch 20. storočia obrovský hráčsky hit, nezaobišiel sa bez osobnej asistencie pána riaditeľa Záhorského, ktorý obišiel poctivo všetky jamky, pochválil, vyzdvihol šikovných hrajúcich, upokojil tých ktorým sa nedarilo , zagratuloval víťazom. My decká, sme sa mu to snažili vracať s nesmiernou vďakou nielen oslavnými pokrikmi, keď najmä cez májové a letné obdobie pravidelne predlžoval malé a veľké prestávky, ale následne potom priam ukážkovou disciplínou v učení, zvýšenou aktivitou pri hodinách, len aby videl, že sme pre neho ochotní skočiť aj do rieky Dunaj. Budilo to až úsmev ako sme sa predbiehali, tento krát v súťaži svojich vedomostí, utierali tabuľu, nápadito vyzdobovali triedu, celú školu, ktorá sa stávala našim skutočným druhým domovom, vďaka pochopeniu, citu človeka, ktorý vedel úspešne vyvážiť autoritu učiteľa a rovnocenného, nášho staršieho priateľa.
Zažil som ho však aj v polohe, kedy ma raz zavolal do riaditeľne a už medzi dverami som zacítil tvrdosť jeho povestnej výchovnej facky, po ktorej siahol vtedy, keď sme niečo mimoriadne vyparatili. „Cyril a ty sa nehanbíš robiť si srandu a posmech z dievčaťa, ktoré nemôže za to v akej rodine sa narodila?“ „Prepáčte, odpustite pán riaditeľ“, koktal som zahanbene, nahnevaný sám na seba, že som ho sklamal, ublížením svojej nespravodlivo zhadzovanej spolužiačke, len aby som bol na chvíľu zaujímavý pred spolužiakmi. „Myslíš, že ty by si bol iný, keby si vyrastal v takých rodinných podmienkach. Pamätaj si raz a navždy, zdôrazňoval mi už pokojnejším hlasom, že práve od teba, jedného z ťahúňov triedneho kolektívu očakávam, že sa vždy budeš zastávať slabších, utláčaných, neschopných brániť sa, lebo podľa teba sa k týmto ľuďom budú správať aj ostatní“. Chcelo sa mi vtedy prepadnúť pod holú zem, cítiac, že som zlyhal ako jeden z vodcov triedy, ale práve od tejto chvíle som až do roztrhania svojho tela bránil slabších v situáciách, keď veľmi potrebovali aby sa niekto za nich ľudsky postavil. Dnes po toľkých rokoch hádam už môžem prezradiť, že tou nešťastnou dievčinou bola Helenka Mačicová, dcérka to neslávne známej postavičky  Rendezu, pani Mačicovej, ktorá to občas s alkoholom nezvládla, kde potom nasledovali  tragikomické predstavenia na ulici plné šťavnatých výrazov a gest, kde sa často dostala až na dno stratenej ľudskej existencie.
Jeho ďalším nezabudnuteľným počinom, na ktorý sa nedá zabudnúť bola jeho príťažlivá pozvánka, že budeme pomyselne cestovať krížom krážom po matičke zemi ako turisti navštevujúci prvotriedne hoteli a reštaurácie, pochutnávajúc si na dobrotách kuchárskeho umenia. Pán riaditeľ Záhorský si totiž veľmi dobre uvedomoval, že mnohí pochádzame z rodín taktne povedané viac ako z jednoduchých pomerov, žijúci v skromných sociálnych priestoroch, kde na čas spoločenskej výchovy  správania nebol jednoducho čas. A tak sme sa stali páni hostia, ktorí modelovo prvý krát jedli príborom tie najlepšie vybrané špeciality, pripíjali si s elegantnými pohármi, postupne prestali s jazykom vydávať zvuky zvané mľaskanie. Vtiahol nás šikovne do tejto hry, kde sa z nás postupne, prácne stávali noblesní gentlemani a dámy, suverénne bez problémov sa správajúci aj v päť hviezdičkových hoteloch. Bola to opäť zásluha tohto výnimočného človeka, ktorý s dôvtipom jemu vlastným vymyslel túto cestovateľskú hru, kde sa nebadane pestovali spoločenské vedomosti, aby z nás už nikdy neboli vystrašení hlupáčikovia s veľkou lyžicou, ale Rendezáci s úrovňou, s ktorou môžu byť sebavedomí partneri aj prezidentovi, ba aj pre kráľovskú rodinu.
Bol to on, kto nás naučil, aby sme boli hrdí, že sme Rendezáci, nehanbili sa, ale naopak boli zdravo sebavedomí, že pochádzame zo železničiarskeho prostredia, ktoré bolo často zanesené od sadzí z dymu parných mašín, ufúľané od oleja, petroleja a ktorý si hanlivo vyslúžil aj prezývku „Opičí ostrov“ od susedov z Rače. „Berte to decká s nadhľadom a humorom“, hovoril nám dodávajúc nám vnútornú silu, „oni vedia, že sme malým územím, ale o to  šikovnejší v kultúre, športe cez našich ľudí a preto, ako každý zakomplexovaný sa vás snažia ponížiť a uraziť“. Hnevalo nás to, ale opäť po týchto slovách aj zmotivovalo, aby sme Račanom aj ostatným ukázali, že tento malý kúsok zeme zvaný Rendez je duševne vždy o krok vpredu pred nimi.
Sviatky detí, karnevaly, to boli priam súťaže v našom ume, tvorivosti, kde víťazil aj tak každý z nás so sladkou odmenou skvelej nálady, pocitom, že v našej starej škole vanie čas plný kamarátstiev, pohodovej energie, spolupatričnosti medzi sebou navzájom. Spomienkou to nezabudnuteľnou bol aj pamätný maškarný ples v čase fašiangov, keď to naozaj voňalo vo všetkých domácnostiach koláčmi, tortami, sviatočnou atmosférou. Pán riaditeľ Záhorský dodal v ten rok tomu ten správny esprit, keď nám motivujúco oznámil svoj karnevalový nápad. „Deťúrence, tohto roku vyhodnotíme najlepšiu masku nielen mlsnou tortou, ale víťaz dostane aj možnosť vyhrať pre triedu ísť buď na školský výlet, do kina alebo bábkového divadla“. „Ale“, usmial sa filištínsky, „túto výhru pre svoju triedu dostane len v prípade, že táto masku bude premiérovo nová, zaujímavá, originálna, no proste jedinečná.“ Hneď večer som zvolal s ťahúňmi triedy bojovú, taktickú poradu. „Dievčatá, chalani máme ešte k dispozícii dva týždne „, povedal som povzbudzujúco, burcujúco zároveň tvorivú fantáziu svojich spolužiakov, aby sme dokázali navrhnúť niečo absolútne jedinečného. „No ja už som celé poobedie“, podotkol Janko Chromiak „stačil do toho zapojiť súrodencov, rodičov, susedov, ale verte všetci, na čele so mnou sa len opakovali v starých známych nápadoch: rytier, kovboj, sultán, princezná, tanečnica, grófka“, „Hm“, priznal sa smutne Juro Trnovec, tak som zatiaľ pochodil aj ja, keď nepočítam návrh masky kozmonauta, kominára, výpravcu, ktorí tu však už súťažili aj v predošlých rokoch“. „Partia“, nedal som dopustiť, podľahnúť pochybám o našej schopnosti prísť na ten skvostný nápad víťaznej masky. „Aj keď nebudeme spávať, hrať hokej“, hovoril som s nezlomným odhodlaním, „budeme makať všetci v jednom kuse až do zlatého nápadu špičkovej masky“. A tak sa začali diať naše aktivity nevídané, vtiahnuc do toho od rodičov, známych až po ľudí s ktorými sme toho veľa nenahovorili, len aby sme pokúšali šťastenu, ktorá zatiaľ lietala potvora ďaleko na hony od nás. Dni však neúprosne ubiehali, ale ten šmrnc nápadu víťaznej masky tuho vytrvalo spal a nám beznádejne chýbal ten zázračný bozk múzy, ktorý by ho prebudil k životu ako Šípkovú Ruženku. Keď prišiel sviatočný deň karnevalového maškarného plesu, my sme len zdrvene konštatovali, že okrem celkom zaujímavých nápadov – pilot lietadla, medveď, parašutista sme nepokročili ani o piaď a naše sebavedomie sa začalo povážlivo podlamovať v kolenách. Ticho, veľký smútok, až utrpenie bolo možno vyčítať z našich tvárí, tak som partii ťahúňov   triedy navrhol prechádzku po uličkách Rendezskych. Aké sú tie okamžiky života v tom našom vesmíre nevyspytateľné, tajomné, keď osudovo kráčate práve tam, v tom čase, kde vás oslní myšlienka geniálneho nápadu. Boli sme v zákutiach uličiek nemocenských domkov, keď sme pri bráne záhrady domu zbadali stáť postavu ženy, žobráčky, ako vystrihnutej z klasickej rozprávkovej knihy. Cigánska pestrofarebná šatka, šaty zostavené z rôznych rozmanitých doplnkov, všetko zvýraznené s veľkými korálmi okolo krku až po vyvrcholenie veľkých rozčaptaných čiernych topánok. Všetci hneď ako zasiahnutí bleskom sme zhodne zvolali: „Toto, jedine toto a nič iné“. Žena žobráčka ponúkla využiť dar fantázie, ktorá tu pri tvorbe kompletnej masky od nôh až po hlavu dávala možnosť vykúzliť víťaznú podobu ešte nepredvádzanej  postave maškarného plesu. Nápad bol konečne na svete len vznikol úplne neočakávaný paradoxný problém, nebolo zrazu dievčiny, ktorá by tú žobráčku predstavovala. „Vieš“ hovorila každá „ja sa na to nehodím, neviem tak ani chodiť, správať sa tak“, vyhýbali sa zo všetkých síl naše krásavice s jasným zámerom, nebyť škaredým terčom posmechu, zosmiešňovania. „Chalani“, hovoril som už poriadne nahnevaný, pripravený priniesť aj obeť najvyššiu, „tak hádam to teraz porazenecky nenecháme odpískať ako prehratý zápas. To Rendezáci proste nerobia“, podčiarkol som význam týchto posledných slov, ktorých účinok vždy osvedčene zaberal. Hrobové ticho všetkých ma však rýchlo vyliečilo z istoty, ale zároveň sa vo mne vzoprela všetka tradícia mentality duše Rendezskej, tvrdo vyčítavo som zahlásil: „Dobre, vy pokakaní hrdinovia, žobráčku budem predvádzať ja osobne. Bleskovo, okamžite sa však rozbehnite a prineste každý niečo od drevenej palice, širokej sukne až po korále aj s možnosťou, že prinesiete mnohí rovnaké veci“. „Cyko, ty si teda borec“, spustilo sa previnilé oceňovanie mojej osoby, že som ochotný podstúpiť, znášať aj maximálne riziko uťahovania si z mojej mužnosti od niektorých zatradovaných kritikov zo strany rodičov. Moja mamina Helenka so sestrami vtedy boli maximálne tvorivo disponované a z množstva donesených vecí od spolužiakov, ale aj zo zásob vlastných, vyšperkovali znamenitú žobráčku, doladiac ma nalíčením obočia, líc do podoby, keď som sa ani ja nespoznával vo veľkom zrkadle našej izby. Tú atmosféru neobyčajného večera karnevalového maškarného plesu cítim v sebe sviatočne aj teraz, keď som vstúpil do klubu šesťdesiatnikov. Mal som danosti herca rád sa predvádzať, byť stredobodom pozornosti s talentom na mimiku, pohybové variácie, kde som vraj vtedy exceloval v hlavnej postave toho večera v maske žobráčky, ktorá vyrazila dych nielen porote, ale aj početným prítomným rodičom. Nikto, skutočne nikto, ma z tejto veľkej diváckej kulisy vôbec nespoznal, až pri preberaní mimoriadnej ceny za masku – školského výletu ma pán riaditeľ Záhorský vyzval, aby som prezradil divákom maškarného plesu svoju totožnosť. Bol som veľmi príjemne  prekvapený, že namiesto uštipačných poznámok, zhadzovačiek sa ozval dlhý uznanlivý potlesk s množstvom  oceňujúcich pochvál, že sme skutočne školská generácia , ktorej to obdivuhodne páli. „Cyko, inak ja ak by si náhodou nechcel, ja by som to bez problémov zobral“, ozvalo sa zopár vtipkárov, kde to akosi  podozrivo škrípalo pieskom medzi zubami. „Absolútne nepochybujem“, ironizoval som ich zrazu v sebe objavenú odvahu, „na vás je vždy spoľah v krízových situáciách“.„Ja som zamilovaná“, „Rúže z Texasu“, „Lampy už dávno zhasli“, „Oliver Twist“, tieto a iné hity prvej polovice 60-tych rokoch minulého 20. storočia sa hrali v tento jedinečný večer, kde sme tancovali s dievčatami o stošesť, ktoré prekvapené našou priazňou nás vytáčali až do tretej predlžovačky konca tohto gala večera maškarného plesu. „Decká“, ozval sa rozlúčkový hlas pána riaditeľa Záhorského, „znovu ste vzácne prekvapili nás učiteľov, rodičov, ale určite aj samých seba. Ste žiaci, generácia, ktorá sa vydarí raz za život, keď vaše hlavičky, srdiečka sú ochotné a schopné vytvárať nápady, akcie, aktivity nielen pre seba, ale najmä pre tých druhých, pretože deti moje zlaté“, lámal sa mu vtedy dojatím hlas „uvidíte, že to je vlastne zmysel života, nie ako sa staráme len sami o seba, ale ako sa vieme postarať o tých druhých. Lebo len na tom v živote skutočne záleží, vtedy budete naozaj šťastní a spokojní sami so sebou.“ Tlieskali sme, cítiac úprimnosť a pravdivosť jeho slov, hoci mnohému, kvôli nášmu nízkemu veku a tým aj prirodzene chýbajúcim životným skúsenostiam sme ešte zákonite nemohli rozumieť, ale neskôr v dospelosti sme mnohí poznali, že duševná pohoda a šťastie človeka čerpá vždy z tejto studnice poznania života.
Za tým skvelým školským detstvom, plným spomienok a zážitkov stál nádherne ľudský človek, ktorý postavenie riaditeľa vnímal nie ako vládnuť, ale ako usmerňovať detskú dušu, aby bola bohatá, naplnená vedomosťou, poznaním, vnútorne vyrovnaná, pohodová, tešiaca sa, že môže chodiť do školy snov pána riaditeľa Záhorského. Z nebeského obláčika sa bohužiaľ na nás už dlho díva láskavá duša pána riaditeľa Záhorského, navyše s bolestnou stratou niektorých životov jeho vtedajších deťúreniec, ktorých hlasy a smiech vanú navždy v kompletne opravenej budove, dnes už neexistujúcej školy. Moja generácia spolužiakov, rovesníkov mala to osudové šťastie, že žil, bol a pre nás zasvätil vtedy svoj život a obetavé , šľachetné srdiečko človek, na ktorého nikdy nezabudli a nezabudnú jeho deti, žiaci zo staručkej školy na Rendezi.  


Cyril Sekerka



0 komentárov:

Zverejnenie komentára