Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

ZBÚRANÉ DETSTVO

Aj vám niekto bezohľadne navždy zbúral drahé miesta vášho detstva, mladosti? Aj vás niekto obral o možnosť dotknúť sa svojich spomienok, pohladiť si ich očami, srdcom?
Keď padali múry budovy Kina Pionier, Závodnej kuchyne, knižnice, bol som tam každučký deň, počúval ich bolestné stonanie, výčitky, sklamania, že ľudia, ktorým tak verili, slúžili, napokon nechali zahynúť ich ľudské srdce Rendezu. Veď sme vám toľko obetavo stále dávali, šeptali bezmocne zomierajúco praskajúce tehly, drevené omietky, rozbité okná, podlahy. Koľko radosti, skvelej atmosféry sme vám venovali v časoch, keď Rendezom neúprosne lomcovali jesenné studené vetry, prichýlili vás, keď zima a dážď sa vám vyhrážali samotou a opustenosťou. Boli sme zaručenou istotou, že tu máte miesto pre svet filmových príbehov, kníh plných histórie a dobrodružstiev, kútiky súkromia pre debaty, ktoré smeli počuť len priatelia vyvolení.
Drevený barak, skromnučko postavená nízko podlažná budova, čisto len z dreva, slúžiaca zamestnancom Stanice Bratislava východ, preslávená veľkou spoločenskou miestnosťou, ktorá tak nekonečne štedro poskytovala svoju arénu na nezabudnuteľné akcie tanečných zábav, spoločenských podujatí. Drevený barak mal v sebe nekonečne láskavú dušu, kde ste síce cítili petrolejom voňajúcu podlahu, videli okná ledva držiace v rámoch, šatňu vybavenú aj s veľkými klincami ako vešiaky, ale ten stále svieži závan úprimnej radosti, smiechu, pohody ľudí, že môžu byť spolu vo víre tanca a hudby až do spievania ranných vrabčiakov, bol proste ľudsky nedostižný. Čo tam po lesku a nablýskanom prepychu vychýrených spoločenských sál hotelov, keď poctivý Drevený barak ponúkal Rendezákom svoje šľachetné srdce od soboty do soboty, každý deň. Veď tu zazneli prvé tóny gitár, hlasy našich božských chlapcov z BLACK BOYS, tu sme s nimi spievali piesne v štýle Beatles na ich koncertoch, kde sa tak často otriasali až základy Dreveného baraku, zúfalo oznamujúce blížiace zrútenie sa budovy. Tu sa odohrávali mnohé zábavy našich rendezských spolkov, organizácií Červeného kríža, Záhradkárov, Hasičov, Zväzu žien, kde legendárny pán Štanglovič s naťahovacou harmonikou spolu v tandeme s hudobníkmi, hrali rezko takmer bez oddychu v súzvuku s tanečníkmi, ktorí často rozparádení tancovali bosí na čiernej petrolejovej podlahe čistiac si potom spodky nôh aj celý týždeň. Drevený barak bol tým cteným svedkom našej triednej rozlúčky 5.A. so školou na Rendezi s prestupom do školy v Rači. Ten večer sme spolu so spolužiakmi siahli až za hranicu našich možností, kde tvorivo explodovali spolužiaci v speve, recitácii, v scénkach s vtipmi vytvoriac vtedy atmosféru, kde dospeláci si od smiechu nestačili utierať slzy a ich dlane tlieskali nadšene a neutíchajúco celý ten pamätný večer. Drevený barak sa stal aj kultovým miestom klubu mládeže, malej to miestnosti s televízorom, rádiom, predajom malinoviek, ktorý bol cez leto nezištne otvorený dvadsaťštyri hodín pre každého Rendezáka. Tam som vtedy s parťákmi cítil, že s tu dejú veci nevídané, kde každý z nás chcel prispieť svojim nápadom, skutkom, len aby dni a noci nebeské spolu prežívané boli nasiaknuté radosťou, vzrušením, zážitkom.
Kráľovský detský park, z ktorého dnes zostalo len ubolené torzo, so stále ešte rastúcimi šumiacimi topoľmi, ktorý za vtedy svoj noblesný názov vďačil svojej úžasnej schopnosti ponúkať skutočne kráľovský výber hier, ktoré sme si do sýtosti vychutnávali najmä cez prázdninové obdobie. Detský nedostižný malý bazén s ľadovou vodou, veľké a malé hojdačky letiace do výšin nekonečných, pieskovisko tvorivá dielňa detskej fantázie a samozrejme priestor to najpríťažlivejší, veľká trávnatá plocha, kde sme sa naháňali v nespočetných pohybových hrách, jemne prikrytých aleju listnatých stromov. To boli tie najkúzelnejšie miestečka, ktoré tak voňali letným slnkom, chladivou vodou, bezstarostným smiechom plávajúcim ľahučko denno-denne našim detstvom o ktorom sme si mysleli, že nikdy neskončí, že bude trvať navždy.
Škvarka, posvätná športová pôda, ktorej povrch zložený zo spáleného uhľového odpadu škváry určoval názov presláveného to miesta veľkých Rendezských futbalových, volejbalových, pozemných hokejových zápasov. Od skorého rána do neobľúbeného tmavého večera sme často zvádzali súboje plné víťazných či prehratých futbalových príbehov. Večer čo večer, vždy beznádejne špinaví od škvárového prachu od prstov nôh až po korienky vlasov sme sa nevyčerpateľne šťastní blížili k svojim domovom, tešiac sa, že ďalší deň bude možno sladkou zápasovou odvetou, kde buď potvrdíme trón víťaza, alebo naopak vrátime trpkú prehru svojim futbalovým súperom. Ešte dnes počujem tie pokriky fanúšikov, plné hecovačiek, vtipných glos na adresu nás futbalistov, kde to iskrilo hláškami: „dreváky, dreváky si daj“, „nemehlo nemohúcne“, „spachtoš, zobuď sa“, „daj si vymeniť tie špajdle za nohy“ až po tie oslavné „bravó, si jednička“, „tak to už áno, to je par-excellence“, „bude z teba niečo“. Boli sme tak nesmierne pyšní, že aj my sme futbalovo oceňovaní ako tie naše futbalové vzory zo Slovana Jokl, Vencel, a predbiehali sme sa v predvádzaní čo najpôsobivejších elegantných futbalových fínt, zasekávačiek, sťahovačiek, pätičiek až po vlastné vymyslené kľučky typu „a la Brasil“. Srdiečko nám skákalo divoko, šťastne keď skupinka divákov to ohodnotila obdivným zhíknutím, potleskom, slovným uznaním, že ten borec Rendezský to môže dotiahnuť aj do prvej celoštátnej futbalovej ligy. Dievčenský záujem o Rendezskú hviezdu bol ďalšou sladkou odmenou, ktorej vrcholom bolo pravidelné večerné rande, ktoré sľubovalo splnenie túžob a snov, nás dospievajúcich chalanov. Tým najkrajším pôžitkom, nenahraditeľným pocitom boli však spoločné debaty súperiacich futbalistov, ktoré sme si užívali celučičké leto tradične rituálne, v priam rodinnom prostredí Závodnej kuchyne či šenku Roler, pri smutnej vŕbe až do prekvapivej záverečnej hodiny. Dokázali sme nadšene a strhujúco predebatiť množstvo hodín o tých najmenších detailoch zápasu, zhodnotiť všetky osudové zlomové okamžiky, ktoré rozhodli o výsledku zápasu, vyzdvihnúť brilantné futbalové kúsky driblingu, či bravúrnych zázračných zákrokov. Už dávno stíchli víťazné chorály, slzy sklamania z prehier, chlapci s bohatými vlasmi vejúcimi vo vetre, si dnes len s úsmevom na prahu šesťdesiatky často hladia už iba skromné štice zostalých vlasov. Nezmizli však a hlboko vo vnútri, tam blízko srdiečka zostali natrvalo tie skvelé okamžiky, keď nám stačilo k nevýslovnému šťastiu ten vytúžený víťazný gól, objatie spoluhráčov, pocit že tvoríme partiu, ktorá zažíva chvíle o ktorých sme tak často len snívali, rozprávali pri čítaní kníh či pozeraní filmov.
Hasičská požiarna zbrojnice, pýcha Rendezu nielen dospelých, ale aj detí, mládeže, ktorá tu prežívala a našla svoj druhý domov. Vlajkovou loďou Rendezských hasičov bolo hasičské auto ERENA MUSTEVŇAK vybavené striekačkou PS-8, ktoré vždy vyleštené, vyblýskané, hrdo s pompou ovešané hasičským dorastom chlapcov bolo tou slastnou odmenou , keď jej mávali všetci Rendezáci pri prejazde jej hlavnou ulicou. Hasičský dom, ako sme ho my miestni nazývali sa stal zaručeným miestom stretávok, kde sa odohrávali nielen debaty o ďalších hasičských pretekoch, ale sa tu preberali aj veci šteklivé, dychtivé o veciach lásky medzi mužom a ženou, plánovalo sa čo postvárať , aby sme mali na čo spomínať pri dlhých zimných večeroch pri horúcej piecke a pití kofolky v našej Závodnej kuchyni. Bol to skvelý pocit istoty, že máme domovské právo vstúpiť do súkromia hasičského domu plného prúdnic, hadíc, ale aj miestečiek, kde sme spokojne sedeli, ležali, oddychovali a boli radi, že môžeme byť len tak spolu.
Ten čas, tie dni, denne prežívané chvíle detstva a mladosti zomreli v jednom roku našich životov. Srdce Rendezu stíchlo, zmĺklo navždy pod pásmi buldozérov, nechali po sebe duševnú ranu, ktorá kruto popretŕhala mnohé priateľské vzťahy medzi Rendezákmi. Zo dňa na deň zrazu sa nebolo kde stretávať pri sledovaní filmu, čítaní knihy, divadla či nekonečných debatách v pokecovom kofolovom klube Závodnej kuchyne. Nebolo miesta pre milované obdobie plesov, maškarných bálov, zábav, nebolo miesta pre športové zápolenia, večerné trávenie partií pod holým nebom , schôdzkach zamilovaných dievčat a chlapcov Rendezských. Tak veľmi túžime, mnohí starí Rendezáci, znovu sa môcť poprechádzať tými drahými miestami srdca Rendezu, poklepať si dôverne po múroch budov, letmo sa dotknúť gaštanov, topoľov, vrátiť sa aspoň na chvíľu do čias, ktoré sú vždy najkrajším obdobím v živote človeka.
Tak teda zbohom, ďakujem a odpusť mi srdce Rendezu, že som tu nechal zahynúť miesto tvojho ducha a atmosféry aj našej generácie, ktorého bolesť a výčitky si ponesiem pokiaľ budem žiť a dýchať v zemi Rendezskej.

Cyril Sekerka


0 komentárov:

Zverejnenie komentára