Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

VIANOCE RENDEZSKE

Vianoce môjho detstva, tých skromných, ale o to nádhernejších šesťdesiatych rokov 20. storočiami mi dodnes pripadajú ako vzácny dar, keď výdatne snežilo už od konca novembra, kde sme bielymi snehovými vločkami boli starostlivo prikrytí až do polovice apríla. Nemocenské domky pri železnici sa vtedy vždy zmenili na biele perníkové chalúpky, túliace sa od zimy k sebe, bafkajúc si pritom bezstarostne dym zo svojich komínov, kráľovstvo krivých ľadových zrkadiel sa rozprávkovo rozprestrelo cez celý Rendez od Dynamitky až po šíre ľadové polia susedov Vajnorských.
Čaro decembrového Mikuláša bolo prvým vábivým sviatkom, kedy sme ako decká poctivo leštili svoje topánky ostošesť, dúfajúc, že tým možno trošku obmäkčíme pána Mikuláša a nedá nám kvôli nášmu občasnému neposlúchaniu rodičov to obávané trestajúce čierne uhlie. Čo som sa len navstával v noci a kontroloval či už nastala tá očakávaná chvíľa a ja budem môcť zobudiť aj ostatných svojich súrodencov a konečne si s nimi neobmedzene pomaškrtiť na záplave cukroviniek a dobrôt. Ranná sladká radosť Mikulášska mala plynulé pokračovanie v našej staručkej škole, kde sa to premenilo v jeden veľký porovnávací a výmenný trh medzi spolužiakmi vo všetkých triedach. „Fíha, ty máš špičkové malé čokoládky, nevymeníš ich za túto jednu veľkú čokoládu?“ „Búrske oriešky, tyčinky a keksíky za cukríky?“, ozývalo sa spoza lavíc používajúc pri tom všetky obchodnícke fortiele, aby oslovený podľahol neodolateľnej cukrovinkovej pochúťke. Záver vyučovania, ktorý v ten deň prebiehal v Mikulášskom duchu bez klasického skúšania a vysvetľovania učiva, bol vlastne cukrárskou hostinou, kde sme zjedli nevídané kilá sladkostí a čuduj sa svete väčšinou bez ujmy na našom zdraví. Doma sme všetci súrodenci aj s rovesníkmi netrpezlivo škrtali decembrové dni, ktoré akoby napriek zbožným želaniam detských dušičiek spomaľovali a spomaľovali beh svojho času až sa nám všetkým napokon zdalo, že čísla a dni v kalendári zastali úplne.
Neklamným znakom, že Vianoce klopkajúc na naše detské srdcia, boli neodolateľné vône pečenia v podobe makovníkov, orechovníkov, tvarohovníkov, zákuskov, medovníkov až po neodmysliteľné medvedie labky. Rendez mal vďaka pani Fraňovej, prvej to dámy spoločenského života, založenú a veľmi ctenú tradíciu spoločného pečenia, striedavo v každej domácnosti členiek Zväzu žien. „Mamina, tak kedy už?“ otravoval som ju netrpezlivo každý deň, „kedy sa bude piecť u nás doma?“ „Bože chlapče“, smiala sa „už stý krát ti hovorím, že túto sobotu“. Keď prišiel ten gala deň cechu cukrárok žien Rendezskych bol som ako počarovaný, vznášajúc sa v záplave polev, ktoré som mohol miešať, vylizovať po nich hrnce, misy, mlieť mak, orechy, vychutnávať až do prasknutia veľké množstvá šľahačiek s kusmi ovocia. Atmosféra pečenia bola vyšperkovaná klebietkami čo nového sa prihodilo v zemi Rendezskej, kto to závratne prehnal s alkoholickými slávnosťami v šenku Roller, kto podozrivo kurizuje miestnej  slobodnej krásavici hoci dotyčný Casanova je ženatý, až po neúprosnú kritiku známej to dámy v ich veku, ktorá napriek tomu nosí kratučké minisukne a budí tým verejné pohoršenie, keď sa snaží trápne hrať zo seba večne mladú. „Pozrite ho, ľaľa“ smiala sa pobavene pani Križková „ ako stoja v pozore ušká nášmu kuchtíkovi Cyrkovi, len aby mu nebodaj niečo neušlo zo zakázaného ovocia“. „Ó nie, to nie, pani Križková“ bránil som sa očividne prichytený, naivne zastierajúc doberajúce obvinenia „ja naozaj nepočúvam, ja len miešam a dávam pozor, aby nestuhla poleva“. Salvy smiechu odmenili moju vtipnú slovnú obranu a dobromyseľne ma poklepkávajúc mi dávali najavo, že takéto triky majú oni už dávno, dávno za sebou. Obdivoval som s akou pôvabnou ľahkosťou vždy vedeli naše maminy prejsť z tém háklivých pri stíšených dramatických hlasoch na lahodné tóniny spievania ľudoviek od „Horenka, zelená hora“, „Zahučali hory, zahučali lesy“ po finálnu zľudovelú „Otvárajte kasíno“. Sedel som pravidelne vo svojom obľúbenom kútiku na drevenom šamlíku a veľmi, veľmi si prial aby tie decembrové chvíle pečenia, kúzelných rozprávaní s morom chutných zákuskov nikdy neskončili. „Nechce sa ti ešte spať?“ hladkala ma rukou, hlasom, láskavo pani Fraňová. „Som ako rybička v plnej sile teta Fraňová“ presviedčal som ju napnúc svoje malilinké svaly, len aby uverila a neposlala ma spať, kdeby som prišiel o chvíle na ktoré som sa tak tešil celučičký rok.
Čas decembrových tuhých zím rokov 60-tych 20. storočia to bolo obdobie, kedy mrzlo až praskal ľad v zemi Rendezskej, dodržiavala sa tu zavedená tradícia, kedy skoro každý činžiak mal pred sebou vybudované ligotavé klzisko, kde na ochranný mantinel poslúžila škvára zo spáleného uhlia, ktorá  tvorila zároveň uhladený obvodový golierik tohto prírodného ľadového skvostu. Večer čo večer nadšené partie chlapcov za asistencie svojich rodičov natiahli dlhé gumené hadice z domu práčovne, kde sa nachádzal dôležitý zdroj vody a z nezlomnou energiou aj v treskúcich zimách, často aj 15 až 20 stupňov pod nulou vytvarovali kúzlo ľadovej plochy, prevažne vždy rovnej, hodnej majstrov svojho remesla. „Tak to spustíme“ hlásil slávnostne Vladko Kováč, starší ťahúň partie starých činžiakov z pamätnej to brány č. 19, keď hotový ľad sa už blýskal, ponúkal svojou dokonalou plochou aby už-už bol zaplavený nedočkavými adeptmi z radov korčuliarov. Raz, dva, tri odštartovali to zborovo spoločne a prúd svetla cez natiahnuté káble a veľké žiarovky osvetľovali ľadovú plochu, ktorá priam vyrážala dych, pôsobila úžas v našich mysliach z tohto úchvatného nočného zážitku. „Chalani, najprv dievčatá“ brzdil našu túžbu skočiť okamžite na ľad ďalší staršina z partie Ferko Majtan. Trochu sklamane, ale predsa uznanlivo sme poslúchli jeho gentlemanskú výzvu, aby naše dievčatá s krásnymi  bielymi šnurovacími korčuľami začali elegantne baletiť, otočky, piruety, odpichnuté skoky, ktoré v tú žiarivú noc pôsobili ako výjavy z veľkej ľadovej revue. Potlesk, pochvalné pokriky obecenstva zloženého z obyvateľov nášho starého domu, urodzené ďakovanie krasokorčuliarok a na ľadovú plochu sme vtrhli konečne aj my – nádejné hokejové talenty, ktoré po rozdelení na dve mužstvá hrali úplne na doraz, ako na zimnom štadióne Slovana Bratislava. Hecovaní rodičmi, kamarátmi sme sa vrhli do striel, nedbajúc na bolestivé modriny spôsobené gumeným pukom, necítili sme vôbec sekania hokejkou po našich rukách, prstoch, boli sme ochotní padnúť od vysilenia na studený ľad, len aby prvý historický hokejový zápas pri umelom osvetlení sme mohli oslavovať ako víťazi. Nechýbali slzy sklamania, hádky medzi nami súpermi, výčitky navzájom kto zlyhal , nedal ten zlatý víťazný gól, ale ako ubiehal čas od konca zápasu, tváre sa nám postupne usmievali, ba začali padať aj slová ocenenia súperovi za peknú vydarenú hokejovú akciu, všetci sme cítili ten povznášajúci pocit, že aj my sme sa stali po prvý raz hokejovými hviezdami večera. Horúci čaj, mastné chleby, vyšperkovaný rumovým grogom to boli sladké dozvuky tohto nezabudnuteľného nočného hokejového zápasu, kedy sa išlo spať ďaleko po druhej hodine nočnej, kde ešte v snoch sme dohrávali zápas samozrejme s víťazným koncom pre nás.
Kino Pionier v časoch vianočných malo aj patričnú sviatočnú atmosféru, kde jeho vedúca, naša druhá maminka pani Porubská priam čarovala v ponuke filmových titulov. Pani Porubská zopínal som prosebne ruky, nedalo by sa doviezť filmíky Dobrodruh Bandolero, Smrť v sedle, Poklad na striebornom jazere? Chlapčiská moje, smiala sa dobromyseľne, veď Poklad...ste minulý mesiac videli spolu desať krát. Boli sme generácia, ktorá priam  nenásytne milovala filmové príbehy, ochotná denne so zatajeným dychom sledovať ako tí darebácky trampi zaslúžene schytajú od našich nedostižných hrdinov. Vinetua a Old Shaterlanda, kde šľachetné dobro na záver filmu vždy zvíťazí nad zlom, nespravodlivosťou.
Sánkovačky, to bola ďalšia obľúbená disciplína využívania nášho voľného času, najmä v čase vianočných prázdnin, kde na Rendezi všetky kopce, kopčeky boli preplnené až do neskorého večera. Kráľom kopcov, kde sa dalo najdlhšie dôjsť so sánkami bol Pekár, sídlo bývalého majestátneho domu cechu pekárskeho, kde sa dlhé roky piekol chutný, chrumkavý chlieb, ktorý disponoval vzácnou výhodou, že sa dalo na ňom spúšťať z mnohých strán bez toho, aby sme sa jeden druhému plietli do cesty. Druhým vyhľadávaným sánkárskym rajom bol strmý kopec ľadovne, za budovou vtedajších potravín, ktorý štedro ponúkal až de dráhy, kde jedna z nich bližšie k obchodu bola viac ako nebezpečná, lebo v dolnej časti svahu bola na tesnej hrane jeho budovy. Čo zlomených drevených sánok tu padlo za obeť, koľko modrín a zlomených rúk tu rok čo rok čakalo na odvážne posádky, ale tí verní odvahe a hrdinstvu erbu Rendezskeho riskovali aj svoj mladý život a zdravie za nehynúcu slávu svojho rodu. Treťou a štvrtou kopcovou dráhou boli síce len mierne svahy, ale tie plne vyhovovali nám, menej odvážnym, ktorí priestory Železničného komanda, starých záhradok navštevovali so sánkami často od rána s malou obedňajšou prestávkou až do tmavej nepreniknuteľnej noci. Večer pri teplučkom sporáku mokrí až po kožu sme všetci drkotali zubami, premrznutí až na kosť, ale pri horúcom čajíku s medom sme nadšene rozprávali neuveriteľné historky našej odvahy, čo sme krkolomne zvládli pri spúšťaní sánok až po rekordy rekordov kde sme dokázali prísť ďaleko so svojimi sánkami.
Vrcholom Vianoc, ktoré rozochvievali naše detské srdiečka boli finálne rituály štedrého večera, očakávané nádielky darčekov od Ježiška pod voňavým ihličnatým stromčekom. U nás doma, v rodine Sekerkových to slávnostne  vždy na štedrý večer celé viedol náš nezabudnuteľný dedo Vít Blaho. „Chlapče, keď náhodou zablúdiš“ začal z priehrštia zvykov „keď zješ tento strúčik cesnaku a nech poblúdiš aj v Amerike, zmyslíš si na tento cesnak a jeho sila ti nájde cestu domov“. Ochotne a zaraz, aj keď to potvorsky štípalo, pálilo som ho zjedol s patričným zadosťučinením, že môžem ísť aj do centra  Bratislavy a na Rendez musím zaručene trafiť aj o polnoci. „Orechy“, pokračoval kniežacím hlasom dedo Víto, „jak sú zdravé, tak celý rok máte zaručené, že neumriete“. Roztrasene sme vždy rozbili orechy a potom statočne presviedčali jeden druhého, že jeho orech je síce podozrivo vyzerajúci, ale v podstate jeho stav nám zabezpečuje, že nasledujúci rok máme v suchu, teda nepôjdeme „pod kytičky“. „Jablká, deti moje“ siahol k ďalšiemu miestnemu zvyku vo svojom preslove „rozdelíme na počet ľudí, ktorí sú pri stole  a keď bude jeho diel, ktorý dostane zdravý, budete zdraví aj vy celý rok“. Ako inak rozkrájané jablko, aj keby nechcelo bolo vyhodnotené všetkými ako maximálne zdravé a choroby dostali signál, že budúci rok sú u nás absolútne bez šancí. Potom nasledovali vznešené prednesy a priania prípitkov dospelých, my decká s malinovkou a dedo Víto zahlásil tak celý rok očakávaný povel „deti nástup k Ježiškovmu stromčeku“. Božské svetlo v podobe žiaroviek ožiarilo  bohato zdobenú jedličku a hľadanie darčekov s túžobnými očami mohlo začať. Knižky Robin Hood, Jánošík, Anna zo zeleného domu, hokejky, bábiky, kočíky, drevené koníky, čo darček to výkrik, výskot do polôh najvyšších, ďakovanie Ježiškovi, že na nás znovu nezabudol, splnil naše detské sny. Večer po rozdelení darčekov sme to proste všetci už nemohli vydržať a museli sme sa rozbehnúť na chodbu v bráne a predviesť na prehliadke našich darovaných hračiek, aké skvosty sme to od Ježiška dostali. „To je perfiš“ nadchýnal sa Laco Majtán, náš rovesník z domu na hrací futbal. „Dobré“ súhlasil som spokojný, „ale Laci, tá tvoja veľká loď to je niečo“ hovoril som unesený, obdivujúc jeho dokonalú stavbu s veľkým sťažňom. „Heli, požičiaš mi tú krásnu veľkú bábiku?“ Žobronila kamarátsky Valika Šimová. „Jasné“ súhlasila hrdo moja sestra Elena, „ale ty mi požičiaš tvoj detský kočík, aby som mohla uspať druhú bábiku“. Chodba brány v ten posvätný večer v starom činžiaku č. 19 sa ozývala tým najkrajším, čo môže priniesť štedrý večer, detskú nespútanú radosť, kde ešte drevené hračky nás dokázali robiť tak blaženými ako v siedmom nebi. Táto tradícia, kedy sme my decká putovali s darovanými hračkami z chodby do susednej chodby druhého činžiaka za svojimi kamarátmi sa vzácne veľmi dlho udržiavala, bola ľudskou oslavou spolupatričnosti a dobových vzťahov v zemi Rendezskej.
Silvester bol záverečný gong roku, zároveň odštartovanie roku nového, nových nádejí a predsavzatí, kedy to rinčalo čašami plnými vína so záplavou slovných prípitkov a prianí, nech to rodinka na ten novučký rok prežije v zdraví, pohode a šťastí. Dvere bytov rodín boli veľkodušne otvorené pre každého priateľa, suseda, kde sa každý predbiehal v pohostinstve, ponuke vábivých zákuskov, koláčov, pálenky, vínka, kde sa domáca gazdinka predviedla vo svojom umení od A po Z.
Stíska mi srdce aj dnes, keď si spomínam na tie šťastné chvíle nášho detstva, kde sa to neblýskalo bohatstvom a prepychom, ale o to viac to voňalo človečinou, kde pomôcť a pomáhať druhému bolo tak prirodzené a samozrejmé. Stíchli brány, chodby činžiakov našich detských hier, mnohí z nás sa tíško odobrali na nebeský obláčik, naši rodičia, ktorí nám obetavo a s láskou umožnili prežiť tie nádherné okamžiky detstva nie sú už dávno bolestivo medzi nami, ale tie hlasy, šum, smiech, nás deciek tam voľne povievajú, pripomínajúc, že tu žila generácia rodín ako jedna veľká rodina. Vianoce Rendezske, dávny čas kedy sa vedeli ešte zomknúť ľudia blízko k sebe, kedy sa navzájom potrebovali, vedeli sa ochotne medzi sebou rozdeliť aj s bolesťou aj šťastím toho druhého. Zostal mi už len smútok v mojej duši, že ten neúprosný čas zavial to obdobie, tie chvíle, ale zároveň aj pocit šťastia, že som mohol žiť tú dobu keď Rendezske  Vianoce otvárali srdcia, domovy tam žijúcich ľudí, ktorí mi darovali toľko spomienok a zážitkov, ktoré si rozbalím vždy, keď mi je ťažko na duši, kedy sa mi zdá, že žijeme ťažké časy bez citu a ohľaduplnosti.

            Čas Rendezskych Vianoc stále milujúci chlapec z brány č. 19 Cyril Sekerka



0 komentárov:

Zverejnenie komentára